Predčasné ukončenie života - eutanázia

Keď vidíme ťažko chorého a umierajúceho človeka, je nám ho ľúto a pomyslíme si, že by bolo pre neho lepšie, keby radšej už zomrel a nemusel sa ďalej trápiť. Áno, trpieť je ťažké, ale nikdy nás to nemôže doviesť k myšlienke zabiť človeka, ktorý trpí. Utrpenie je súčasťou umierania a odchodu z tohto sveta. Umieranie je akousi záverečnou skúškou vysokej školy zvanej život. Táto skúška je náročná, ale každý ňou musí prejsť, aby zavŕšil svoj život a dozrel. Treba vydržať až do konca. Utrpenie umierania netrvá večne, ale len určitý konkrétny čas, ktorý má svoj koniec. Utrpenie sa skončí, veľakrát ho možno rátať na dni až týždne.

Môže sa stať, že niektorí ľudia dôjdu k presvedčeniu, či už na základe dlhotrvajúcej a ťažko znesiteľnej bolesti, či z citových alebo iných dôvodov, že môžu legitímne žiadať smrť alebo ju privodiť druhým. Aj keď v podobných prípadoch osobná zodpovednosť môže byť znížená alebo aj celkom chýbať, predsa chybný úsudok, do ktorého svedomie snáď v dobrej viere upadá, nič nemení na povahe tohto vražedného činu, ktorý sám osebe zostane vždy neprípustným. Prosby ťažko chorých ľudí, ktorí sa dovolávajú smrti, nemožno chápať ako prejav skutočnej žiadosti o eutanáziu – ide totiž takmer vždy o dožadovanie sa pomoci a lásky. To, čo chorý človek okrem lekárskej starostlivosti potrebuje, je láska a ľudská i nadprirodzená vrúcnosť ducha, ktorou môže a má byť obklopený zo strany všetkých, ktorí sú mu blízki, či už rodičov a detí, či lekárov a ošetrovateľov.

Vo väčšine prípadov eutanázie sa čin ospravedlnil súcitom. Súcit je dvojtvárny, pretože bolesť je často neznesiteľnejšia pre tých čo opatrujú, ako pre trpiaceho. Oslobodením chorého vlastne vyslobodzujú seba. Stáť pri chorom je v skutočnosti ľudsky náročnejšie ako ho odstrániť. Právnici nedôverujú slovu súcit ešte viac než obyčajní smrteľníci. Je subjektívny. Za tento cit možno skryť veľa skrytých motívov – aj snahu odstrániť rodičov kvôli dedičstvu.

Čo je to pravý súcit?

Čo je to vlastne súcit? Je to cit spoluutrpenia, ktorý však musí podliehať aj rozumu. Jednanie len pod vplyvom citov nemôže byť mravne obhájiteľné. Veľa nespravodlivosti v tomto svete bolo vykonanej ľuďmi, ktorí sa domnievali, že jednajú pre dobro druhého, jednali však pre dobro svoje. Vo fašistickom Nemecku bola eutanázia verejne obhajovaná rovnakými metódami ako sa to robí dnes – apelom na súcit, slobodu a zodpovednosť.

Pravý súcit vedie k otázke, prečo je ten druhý v takej beznádeji? Prečo žiada takú beznádejnú smrť? Ako mu môžem pomôcť? Motivuje nás k zabitiu „z milosrdenstva“ bolesť a utrpenie milovaného človeka, alebo skôr zmätený pocit viny a súcitu, ktorý máme, keď ho s utrpením pozorujeme?

Aj pre lekára, ošetrujúceho chorého v terminálnom štádiu, je často smrť takéhoto pacienta úľavou v jeho vlastnej tiesni / predstavme si, že by mu bola daná možnosť urýchliť tento proces/. Správna cestou je pomáhať chorému ku skutočne dôstojnej, ľudskej smrti, a nie ho zabíjať.

Láska bez pravdy /o hodnote ľudského života/, je len sentimentalitou. Benedikt XVI

„Ešte pred dvomi rokmi by som tvrdo obhajoval eutanáziu. Bojoval by som za právo umrieť rýchlo a bez bolesti, s pomocou lekára. Argumentoval by som tým, že je nedôstojné nechať trápiť človeka, keď zviera sa rozhodneme utratiť, keď ho nemôžeme vyliečiť. S manželkou sme si sľúbili, keď jej odoperovali nádor na prsníku, že keby sa mal jeden z nás trápiť na rakovinu, tak sa ten druhý postará o to, aby jeho trápenie skoro skončilo. Ale teraz, po tom, čo sme spolu prežili, sa na to pozerám inak. Keď sa manželke objavili metastázy v lebečnej kosti, začala ako levica bojovať o každý deň života. Stála o operáciu, aj keď vedela, že to nepovedie k vyliečeniu. Dcéra v tej dobe čakala dieťa a ona sa na neho veľmi tešila. A potom keď sa objavili nové metastázy, mala malá už tri roky. Chodila sem za babičkou každý deň, sedávala jej na posteli a rozprávali sa. Vtedy - to manželka ešte komunikovala - chcela po mne iný sľub: aby som ju nechal do konca života doma. Poviem vám úprimne, mal som z toho strašný strach. Predstavoval som si rôzne hrôzy, bolesti a ja neviem ešte čo. Ale sľub som jej dal. Potom prišiel prvý epileptický záchvat a to som si myslel, že to nemôžem zvládnuť. Začal som pátrať, čo by sa dalo robiť a svokra mi dala kontakt na hospic. Manželka už nemohla rozprávať, ale pamätám si tie jej oči – tie hovorili za všetko. Najšťastnejšia bola, keď sme okolo nej sedeli celá rodina, dcéra so synom sa hrali, malá tu dookola poletovala a všetko bolo také normálne. Prekvapilo ma, že nemala žiadne bolesti hlavy, len čoraz väčšiu spavosť a že nemohla rozprávať. A občas záchvat, ktorý sme vždy vďaka čípkom zvládli. Ja som si to vôbec nevedel predstaviť, aký bude pre nás každý deň dôležitý a vzácny a ako ona môže na tej posteli, nekomunikujúca a nehybná, byť šťastná, že je s nami. Ani neviete, aký som vďačný, že som jej mohol ten druhý sľub splniť. Nejako som si už vôbec nie istý, ako je to s tou dôstojnosťou a eutanáziu. Ja sám po deťoch takýto sľub chcieť nebudem, ale prial by som si mať takú smrť ako mala ona.“
Smútiaci manžel

Nerozhodujte sa, kým ste v depresii! Na súčasnom trende uchyľovať sa k eutanázii a asistovanej samovražde je najstrašnejšie to, že ľudia rozhodujú o sebe a členovi rodiny, keď sú deprimovaní. Rozhodovanie o živote a smrti spolu s depresiou je smrteľne nebezpečná kombinácia. Depresia dodá všetkému záporný impulz. Pre depresiu neuvidíte, že vašim priateľom na vás záleží. Neuvidíte, že je možné dospieť k veľmi dobrému výsledku. Neuvidíte dlhodobé následky svojho rozhodnutia.
Joni Ericksonová – paraplegička

Vieme vôbec, čo je to eutanázia?

V roku 2007 uskutočnil denník „MF dnes“ projekt o názoroch študentov. Jedna otázka znela: Máme pomáhať druhým zomrieť na ich žiadosť? Môžeme rozhodovať o živote a smrti? Z odpovedí vyplynulo, že študenti sa doposiaľ nezamýšľali nad smrteľnosťou človeka a mnohí z nich iste nemali ani žiadnu skúsenosť s umierajúcimi a trpiacimi. Veľká väčšina totiž súhlasila s možnosťou „pomôcť zomrieť“ a tiež s legalizáciou eutanázie. Absolútna neznalosť tejto problematiky je medzi ľuďmi zjavná. Hovorí sa o eutanázii, ale označujú sa tým často tri rozdielne skutočnosti:

1. rozhodnutie odstúpiť od liečby, keď už nie je prínosom – nie je eutanáziou.

Nepodanie určitej liečby alebo ustúpenie od lekárskych zákrokov vtedy, ak sú nadmerne zaťažujúce, ak prinášajú chorému ešte ďalšie utrpenie v jeho umieraní a ak nie je ani pri ich aplikácii nádej na zlepšenie stavu pacienta, nie je eutanáziou. Na odmietnutie takýchto postupov má chorý plné právo. Je to postup, ktorý je plne v súlade s lekárskou etikou a s rešpektom voči dôstojnosti umierajúceho človeka. Lekár sa stará o človeka do posledného dychu a uľahčuje mu všetky trápenia. Pacient zomrie kvôli chorobnému procesu, voči ktorému sme už bezmocní a nie kvôli usmrteniu inou osobou.

Odstúpenie od liečby s následkom smrti znamená byť si vedomý smrteľnosti človeka, v smrti ho neopustiť a sprevádzať ho kvalitnou starostlivosťou a liečbou.

Úlohou resuscitácie je zabrániť náhlej, nečakanej smrti. Resuscitácia nie je na mieste v situáciach ako sú konečné štádia nezvratných chorôb, kedy je smrť očakávaná.

2. zmierňovanie utrpenia zomierajúceho – nie je eutanáziou

Paliatívna starostlivosť zaisťuje úľavu od bolesti a iných príznakov. Prisvedčuje životu a pozerá sa na umieranie ako na normálny proces. Nemá v úmysle ani urýchliť ani odsúvať smrť. Ponúka takú podporu, ktorá pomôže chorým, aby žili tak aktívne, ako je to len možné, až do smrti. Pomáha pacientovi, aby jeho prechod zo života k smrti bol čo najschodnejší.

Etický kódex lekára hovorí: Lekár u nevyliečiteľne chorých a umierajúcich účinne tíši bolesť, šetrí ľudskú dôstojnosť a zmierňuje utrpenie. Voči neodvratnej a bezprostredne očakávanej smrti však nemá byť cieľom lekárovho jednania predlžovať život za každú cenu.

Lekár môže vyliečiť niekedy, uľaviť často, potešiť vždy. /Dr.Hutchinson/

3. ukončenie života človeka, aby sa tak skoncovalo s jeho utrpením - je eutanáziou.

Pohľad do minulosti

Eutanázia nie je vec nová. Je dobré poučiť sa z minulosti.V medzivojnovom období prebehla v nacistickom Nemecku „Akcia eutanázia“. Obežník vydaný ríšskym ministerstvom vnútra v roku 1939 nariaďoval, aby boli evidovaní všetci novorodenci s postihnutím. Niektoré deti boli vybrané a prevážané na „špeciálne detské kliniky“, kde boli buď odsúdené na smrť hladom, alebo im bola podaná smrtiaca injekcia, alebo zomreli následkom choroby spôsobenej podvýživou. Odhaduje sa, že do konca vojny takto prišlo o život 5000 detí. Rozbehol sa aj program eutanázie dospelých. Do konca septembra 1941, kedy Hitler na základe početných protestov predovšetkým z radov cirkevných predstaviteľov, vydal rozkaz k jeho zastaveniu, bolo zabitých 70 273 predovšetkým mentálne postihnutých ľudí. Po skončení tejto akcie, kde boli ľudia hlavne zabíjaní plynom, však prebiehala ešte ďalšia skrytá eutanázia pomocou vyhladovania a liekov, takže sa odhaduje, že v nasledujúcich štyroch rokoch zahynulo ďalších 70 tisíc obetí. Posledné rozhodnutie o splyňovaní Židov sa vynorilo vďaka tomu, že technické zariadenia k tomuto účelu už fungovali pre zabíjanie psychiatrických pacientov. Plynové komory boli rozmontované, prevážané na východ a reinštalované v koncentračných táboroch. Tí istí lekári, sestry a technickí pracovníci nasledovali tieto zariadenia a uvádzali ich do prevádzky na týchto miestach.

Ako je to možné, že máme takú krátku pamäť a len pár desiatkov rokov potom, si vôbec trúfame koketovať s myšlienkou zabíjania chorých ich lekármi a že toto zabíjanie tolerujeme a dekriminalizujeme?

Nacistická propaganda dokázala v pozoruhodne krátkom čase dokonale zvrátiť verejnú mienku a svedomie. Verejne bola eutanázia obhajovaná rovnakými metódami ako sa to robí dnes: 1. nekvalitou života 2. apelom na slobodu jednotlivca 3. úsporou verejných výdavkov

1. život nehodný žitia

Je paradoxné, že práve v blahobytných spoločnostiach, kde je najlepšia kvalita života a najlepšia starostlivosť o umierajúcich a chorých, sa uvažuje stále o eutanázii. Naopak, v rozvojových krajinách, kde je kvalita života nízka, sú ľudia často spokojnejší a smrť berú ako prirodzené zavŕšenie života. V čom teda spočíva kvalita života? V čom spočíva šťastie človeka? Eutanázia je výpoveď o morálnom stave, v ktorom sa nachádza naša spoločnosť, jej kultúra, jej hodnoty. O tom, do akej miery prepadla spoločnosť konzumu. Dnes sa stali hlavnými kritériami kvality života pôžitok, bohatstvo, zdravie a úspech. Merítkom hodnoty človeka sa stala inteligencia, vzdelanie, fyzická krása a jeho ekonomická užitočnosť pre spoločnosť. Akýkoľvek život, ktorý sprevádza utrpenie alebo nedostatok, sa hodnotí ako nekvalitný.

Dnes panuje kultúra požívačnosti, kde sa bolesť a utrpenie považujú za antihodnotu a vzbudzujú odmietanie. Od medicíny sa žiada, aby zaistila „úplnú fyzickú, duševnú a sociálnu pohodu“ a teda aj bezbolestnú smrť. Nutné utrpenie pred smrťou, na ktoré nechceme ani pomyslieť, sa stalo tabu. Eutanázia je únik pred bolesťou a agóniou.

Ak ideálom človeka je blahobyt na tomto svete, ak zmysel jeho životu dáva dobré zdravie, krása, sila a bezstarostná budúcnosť, potom naozaj život utrpenia bez nádeje na vyliečenie sa môže zdať „zbytočný“ a nestojí za to ho žiť.

Kvalita života a pocit šťastia je však v niečom inom - vo vnútornom postoji človeka a vo vyšších hodnotách. Spravodlivosť, čestnosť, život v pravde, láska, a nakoniec pokora voči tajomstvu života, ktoré nás presahuje. Všetky tieto hodnoty dosahujeme často aj za cenu boja a utrpenia. Ale práve oni robia náš život zmyslupným. Pre tieto hodnoty sa oplatí aj umrieť. Umrieť pre to, aby som sa vyhol utrpeniu, je útekom zo skutočného života.

Môžeme sa snažiť utrpenie zmenšovať, bojovať proti nemu, ale nemôžeme ho odstrániť. Práve tam, kde sa ľudia v snahe vyhnúť sa každému utrpeniu usilujú vymaniť sa zo všetkého, čo by mohlo spôsobovať bolesť, tam ,kde sa chcú vyhnúť námahe pravdy, lásky a dobra, skĺzajú do prázdneho života, v ktorom možno takmer neexistuje bolesť, no o to viac tam dolieha temný pocit nedostatku zmyslu života. Vyhýbanie sa utrpeniu ani útek pred bolesťou neprinášajú človeku uzdravenie. To prináša len schopnosť prijať súženie, dozrievať v ňom a nachádzať jeho zmysel. / Spe salvi/

Zdravie je dôležitou hodnotou, ktorú si treba vážiť. Ale mnohí si zo zdravia urobia hlavný zmysel života. Príliš úzkostlivo sledujú akýkoľvek prejav jeho narušenia. Nedokážu prijať narušiteľnosť a postupnú degradáciu ľudského tela, ktoré bolo Bohom stvorené ako ohraničené a smrteľné. Niektorí ľudia vynakladajú veľa prostriedkov a vnútornej energie na prenasledovanie svojich chorôb a na zastavenie starnutia. Akékoľvek zabolenie alebo prejav choroby berú až prehnane úzkostlivo.

Máme sa starať o zdravie, ale mali by sme ho v našom živote trochu zrelativizovať. Tiež by sme si mali trochu vytvoriť odstup voči našej práci, povolaniu, dokonca i rodine. Pretože raz to všetko stratíme. Aj na tieto hodnoty sa treba pozerať vo svetle konečnosti života. Staneme sa slobodnejší.

Láska je dôležitejšia ako zdravie. Keď máš zdravie a nemiluješ alebo nie si milovaný, tvoj život nemá zmysel. Naopak, keď si chorý a miluješ a žiješ pre druhých, tvoj život má zmysel.

Utrpenie je súčasťou ľudskej existencie. Z jednej strany pochádza z našej konečnosti a z druhej je súhrnom vín, ktoré sa nahromadili v priebehu dejín. Áno, musíme robiť všetko, aby sme utrpenie prekonali, ale úplne ho odstrániť zo sveta nie je v našich možnostiach. /Spe salvi/

Smrť je súčasťou ľudskej prirodzenosti aj so svojimi bolesťami a poníženiami. Neprijať túto skutočnosť znamená byť zbabelcom. Prečo neprijať svoju smrť tak ako sa prijíma život? Paradoxne smrť môže patriť k najintenzívnejším chvíľam života, najmä ak ju sprevádza skúsenosť odpustenia, zmierenia a ľudskej spolupatričnosti.

Dlhšia choroba alebo umieranie majú často pozitívnu stránku. Bývajú veľkou príležitosťou, a to nielen pre chorého, ale aj pre celé jeho okolie. Vážna choroba vedie človeka k prehodnoteniu jeho dovtedajšieho rebríčku hodnôt. Ak je táto príležitosť správne pochopená, uchopená a zúročená, môže byť choroba paradoxne tým najplodnejším a najcennejším úsekom života.

Musím vám povedať, že byť tu, som bol prinútený všetko si v sebe vyriešiť... No niekto to mal pre mňa urobiť tak pred dvadsiatimi rokmi. Toto bola najlepšia skúsenosť môjho života.
umierajúci pacient v hospici

O zmysluplnosti života rozhodujú jeho vrcholné body a jediný okamih môže dať spätne zmysel celému životu. Život je ako film a veľakrát závisí až na závere, ako to všetko dopadne. Stačí posledný snímok filmu a všetko je inak. Dokonca aj na samom sklonku života môže uzdravenie nejakého vzťahu prepísať celú rodinnú históriu.

V produktívnom veku dáva nášmu životu hlavný zmysel práca a hodnoty, ktoré vytvárame. V ťažkej chorobe alebo pri dlhom umieraní si pripadáme neužitoční, lebo už nemáme silu ani chuť niečo tvoriť. Tu vzniká miesto pre iné hodnoty ľudského života, ktoré sú rovnako dôležité ako práca alebo sebarealizácia. Sú to hodnoty prežitkové a postojové. Keď už nemôžem pracovať, môžem obdivovať krásu prírody a umenia, krásu života v rôznych jeho formách. Môžem spomínať na prežitý život s pocitom zadosťučinenia, že som po sebe zanechal niečo dobré. A keď už nemôžem ani toto, môjmu životu môžu dať zmysel hodnoty postojové. Samotný postoj môjho vnútra má veľkú hodnotu. Zaujať správny postoj k najbližším a k ostatným ľuďom, k situácii v ktorej sa nachádzam, k utrpeniu, ktoré prežívam. Môžem milovať a prejavovať lásku k ľuďom i k Bohu. Môžem pokorne prijať svoje utrpenie a s dôverou sa odovzdať Bohu. Môžem odpustiť staré krivdy, zmieriť sa s rodinou, zmieriť sa so sebou, so životom, prijať svoj život i smrť. V týchto postojoch sa prejavuje veľkosť človeka.

Známy psychológ V. E. Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, povedal: Lebo nemá zmysel len život aktívny, pretože umožňuje človeku vytvárať hodnoty. A tiež nemá zmysel len život požívačný, teda život, ktorý dáva človeku príležitosť napĺňať sa zážitkami krásy. Ale svoj zmysel má dokonca aj život, ktorý sotva poskytuje šancu pre tvorivé a zážitkové hodnoty. Ak má život nejaký zmysel, potom ho musí mať aj utrpenie. Pretože utrpenie k životu patrí – práve tak ako k nemu patrí aj osudovosť a smrť.

Smrteľne chorý človek si myslí, že už nemôže nič očakávať od života. Je potrebné aby si uvedomil, že život očakáva niečo ešte od neho.

Môj život sa zredukoval na holú existenciu – ostali mi iba základné funkcie – môžem dýchať, jesť a spať. Život musí mať ešte aj iný zmysel, nie sme na svete len preto, aby sme prežili, aby sme prešli rôznymi udalosťami, aby sme sa narodili, zostarli a potom zomreli. Vtedy som prišla k záveru, že ak má mať život nejaký zmysel, musím mať svojho osobného Boha, ktorý sa stará o mňa aj o všetkých ostatných. Náš život je príliš dôležitý, aby sme so všetkým len tak skoncovali, keď si nevieme poradiť s utrpením. Nie, musí existovať nejaký Boh, ktorému na nás záleží. Musí existovať.

Možno vás bude verejná mienka zvádzať k tomu, aby ste uverili lži, že pokoj sa dá nájsť len predčasným ukončením života. Je tu niekto, komu na vás veľmi záleží, hoci všetci ostatní už na vás zabudli. Je to Boh. A chcela by som vám povedať niečo o jeho pohľade na život: Vaše utrpenie má zmysel teraz a naveky. Boh vás jedného dňa odmení za to, že ste bez reptania znášali utrpenie. Ak svoj hnev nahradíte vierou v Pána, váš život po smrti bude väčší, lepší a veľkolepejší práve pre vaše utrpenie. Boh je vo vašom živote prítomný až do poslednej chvíle.
Joni Ericksonová

2. apel na slobodu jednotlivca

Eutanázia nie je slobodným výberom. Chorí sú v pokročilom štádiu ochorenia veľmi zraniteľní a ľahko prijímajú akékoľvek nápady iných – o nápadoch lekárov ani nehovoriac. Cítia sa byť už odcudzení voči zdravým, cítia sa vinní tým, že sú záťažou pre ostatných, zahanbení pre svoje slabosti a ťažkosti, plní najrozličnejších strachov a veľmi citliví voči rôznym návrhom.

Niektorí ľudia zastávajú názor „ nikto nám nemá čo zakazovať, je to sloboda mojej vôle“. Menej si však uvedomujú, že by to v konečnom dôsledku mohlo uškodiť im samým aj celej spoločnosti.

Vinou eutanázie totiž život najslabších ostáva v rukách tých najsilnejších, v spoločnosti sa stráca zmysel pre spravodlivosť a vo svojich najhlbších koreňoch sa podrýva vzájomná dôvera - základ každého pravého medziľudského vzťahu.

Na druhej strane ale existuje aj autonómia zdravotníka. Žiaden lekár nemôže byť pacientom nútený previesť výkon, s ktorým vnútorne morálne nesúhlasí.

V Hippokratovej prísahe stojí: Nenechám sa pohnúť od nikoho, nech už je to ktokoľvek, aby som mu podal jed alebo mu dal za podobným účelom radu.

Ľudský život je posvätný od počatia až po smrť. My nie sme ani jeho stvoriteľmi ani vlastníkmi, jeho Pánom je Boh. Ak človek zasiahne do tohto zámeru, prisvojuje si titul Boha, siaha na Božiu suverenitu, na jeho kompetenciu. On dáva život človeku, preto má svoju dôstojnosť. Ak sa zruší tento princíp, niet potom už nijakej pevnej hranice. Táto hodnota musí byť absolútna a musí byť dodržiavaná, inak sme všetci ohrození.

3. úspora verejných výdavkov

V nacistickej akcii eutanázie zohralo ekonomické hľadisko veľkú úlohu. Ľudia neužitoční pre spoločnosť predsa zbytočne odčerpávajú zdroje! V nemeckých učebniciach pre deti boli zverejňované aj početné príklady typu: starostlivosť o postihnutých stojí toľko a toľko – koľko by sa za túto sumu mohlo postaviť rodinných domov pre mnohopočetné rodiny?

Ťažko chorí a umierajúci môžu nadobudnúť pocit, že voľba smrti je to, čo ich okolie od nich očakáva, a že by teda bolo sebecké chcieť žiť ďalej. Z práva na eutanáziu by sa teda ľahko mohla stať povinnosť, a to vzhľadom aj k záťaži, ktorú ťažko chorí kladú na svoje okolie /verejné finančné prostriedky, obetovanie sa príbuzných a priateľov, ťažkosti ošetrujúceho personálu/.

Pri finančných ťažkostiach nášho zdravotníctva sme k takémuto mysleniu veľmi blízko. Eutanázia je totiž mimoriadne lacná v porovnaní s nákladmi na humánnu starostlivosť o chronicky a smrteľne chorých pacientov.

Následky eutanázie

Zneužitie

Prvým následkom eutanázie je strata úcty k chorým a umierajúcim. Vzniká takzvaný klzký svah – je to termín používaný v lekársko-etickom jazyku, ktorý vyjadruje, že každý vstup na takýto svah vedie len k ďalšiemu a ďalšiemu kĺzaniu. V prípade eutanázie to znamená, že pokiaľ dovolíme lekárom ukončovať životy umierajúcich na ich „vlastnú žiadosť“, jednoznačne sa pri tom neskončí a postupne bude táto možnosť rozširovaná. Dôjde k ukončovaniu života ľudí s ťažkou chorobou, ale dosiaľ neumierajúcich, životov ľudí s chorobami nevyliečiteľnými, ktorí by však ešte mohli dlho žiť, životov ťažko postihnutých novorodencov, ľudí senilných, alebo ľudí s rôznym mentálnym postihnutím, atď. Medzi chcenou a nechcenou eutanáziou je potom už len malý krok. Zabíjanie ľudí nespôsobilých a tých, ktorí o to nežiadali, je dnes už realitou. Dokazujú to aj niektoré významné medzinárodné lekárske časopisy. V Holandsku je zásadou pre tolerovanie eutanázie opakovaná a trvalá žiadosť pacienta. V každej tabuľke, ktorá udáva čísla zabíjaných pacientov sa však objavuje aj položka: „ život ukončujúca aktivita bez trvalej žiadosti“ s priznaním, že sa jedná väčšinou o ľudí nespôsobilých. Hoci sú tieto zabíjania v priamom protiklade k jasne vytýčeným zásadám, sú tolerované a netrestané. Svedčí to o klzkom svahu a tiež o tom, že cieľom celého zákona je ochrana lekárov pred trestom a nie toľko propagované dobro pacienta a rešpekt k jeho slobode.

V roku 1990 bol zrealizovaný výskum v rámci celého Holandska a bol publikovaný v renomovanom medicínskom časopise Lancet. Bolo zistené, že bolo vykonaných 2300 prípadov eutanázie na vlastnú žiadosť, 400 prípadov asistovanej samovraždy, 1000 ukončení života bez žiadosti pacienta /teda podľa uváženia lekára/ ! , 8 100 pacientov zomrelo na podanie vyšších dávok analgetík. Je teda zjavné, že sa veľmi ľahko môže stať, že lekár vezme rozhodnutie o usmrtení pacienta do vlastných rúk. Jedná bez vedomia a súhlasu pacienta, čo je alarmujúce. Niektoré správy naznačujú, že až polovica lekárov, ktorí v Holandsku vykonali eutanáziu, zabili pacientov pri vedomí bez toho, aby sa namáhali získať ich súhlas.

Hlavnými dôvodmi žiadostí pacientov o zabitie sú ich pocity straty dôstojnosti, pocity straty zmyslu života, opustenosť, osamelosť, pocity, že sú bremenom pre svojich blízkych, strach z bolesti, strach z umierania a pod. Poznať tieto dôvody je veľmi dôležité, lebo všetky sú odstrániteľné.

V roku 1906 parlament štátu Ohio pripustil eutanáziu v prípade nevyliečiteľne chorých, o necelý rok parlament štátu Iowa rozšíril praktizovanie eutanázie aj na postihnuté deti. Washingtonský kongres vedomý si závažnosti, čo je v hre, oba zákony anuloval.

Americký neurológ a psychiater, poradca pri Norimberskom súde s nacistami v rokoch 1946-1947, povedal: Všetky zločiny sa začali v nepatrných rozmeroch. Všetko začínalo prijatím postoja, podstatného v akcii eutanázia, že totiž existuje život nehodný žitia. Tento postoj sa spočiatku týkal iba ťažko a chronicky chorých. Postupne sa sféra tých, ktorí boli zahŕňaní do tejto kategórie, rozširovala o ľudí neproduktívnych, ideologicky nežiadúcich, rasovo nežiadúcich a nakoniec všetkých neNemcov. Ale je potrebné si uvedomiť, že práve tým prvým krokom, z ktorého celý ďalší spôsob myslenia získal svoj impulz, bol postoj k nevyliečiteľne chorým.

Snaž sa čeliť začiatkom. Je neskoro zháňať liek, ak dlhým odkladom zosilnelo zlo. Ovídius

Narušenie vzťahu lekára a pacienta

Pokiaľ ide o vzťah lekára a pacienta, je známe, že chorí väčšinou urobia to, čo im lekár odporučí, a to bez mnohých otázok. Ak je lekár naklonený k eutanázii, potom to chorý môže tiež vnímať ako výraz nedostupnosti akejkoľvek inej možnosti. Uzákonenie eutanázie by podlomilo aj snahu ošetrujúceho personálu, pokiaľ ide o podporu vôle chorého žiť.

Vzťah medzi lekárom a chorým je asymetrický. Chorý je lekárovi zverený a dôveruje mu. Rozhodovanie lekára preto musí byť jednoznačne podriadené zásadám lekárskej mravnosti. V prípade umierajúceho chorého nemožno uvažovať o uzdravení a vyliečení. Vždy však ostáva mravne dobré rozhodnutie pre kvalitnú paliatívnu liečbu. Chorí v konečnom štádiu choroby sú veľmi krehkí a ľahko prijímajú akékoľvek návrhy. Ak ho lekár podporí v myšlienke na eutanáziu, je to jeho najväčšie zlyhanie akého sa môže dopustiť.

Jednanie spätne ovplyvňuje a mení človeka. Ak neustále klamem, stane sa zo mňa klamár. Ak zabíjam svojich pacientov, zvyknem si na zabíjanie, a som potom schopný zabíjať s „čistým svedomím“. Rozkladný vplyv na vzťah lekára k ďalším pacientom sa skôr alebo neskôr určite prejaví. Prax zabíjania podkopáva pravý vzťah k pacientovi. Vedomie, že lekár nebude uvažovať aj o možnosti jeho zabitia, je absolútnou nutnosťou. Inak by bola dôvera pacienta v lekára a lekársku profesiu poznačená prirodzenými neistotami a strachmi, až by časom úplne vymizla.

Zabitie človeka je nesmierne závažnou záležitosťou. Ak zabije lekár svojho pacienta, je to ešte závažnejšie. Ide o jednanie, ktoré pošliapava všetku mravnosť lekárstva a jeho hojivé poslanie. Každý pacient si musí byť úplne istý, že sa jeho lekár nestane jeho katom.

WMA - Svetová medicínska asociácia - je organizáciou, ktorá sa stará o etiku lekárskeho povolania. S eutanáziou nesúhlasí, ale aktívne nabáda lekárov, aby eutanáziu nevykonávali, pretože protirečí etike, a aby si uvedomili, že etické záväzky prevažujú nad zákonnými povinnosťami. Vyzýva preto všetkých, aby usilovali o zmenu zákonov tolerujúcich eutanáziu tam, kde už existujú. V našom prípade sa teda musíme snažiť, aby ani žiaden takýto neľudský zákon nevznikol.

Pracujem ako lekárka v hospici už ôsmy rok. Za tú dobu som sa stretla so žiadosťou o eutanáziu výnimočne. Odhadom z 800 ťažko chorých ľudí len asi osemkrát.
MUDr. Viola Svobodová

Nezahrávajme si ľahkomyseľne s najväčšou hodnotou aká vôbec existuje – s ľudským životom.

Deklarácia o eutanázii:

Dobre organizovaná kampaň za legalizáciu eutanázie kruto zneužíva strach z utrpenia a frustrácie pociťovanej vtedy, keď nemôžeme navrátiť zdravie ľuďom, ktorých milujeme. Takýto strach a frustrácia sú prirodzené a hlboko pociťované, najmä v prípadoch starnutia. Ale riešiť bolesť odstránením tých, ktorí trpia, je útekom od morálnej povinnosti a veľkou chybou.

Pri chorých, trpiacich, nespôsobilých, postihnutých a zomierajúcich sa musíme opäť učiť múdrosti, ktorá nám káže vždy sa starať, nikdy nezabiť. Hoci zabitie niekedy môže vyzerať ako akt súcitu, nie je nikdy humánne.

Náboženská múdrosť: Ako veriaci sme sa naučili považovať ľudský život – život náš i život iných ľudí – za dar a zodpovednosť. Boli sme zverení jeden druhému, aby sme sa navzájom o seba postarali. Neboli sme oprávnení porovnávať hodnotu životov alebo skracovať Bohom pridelené roky. Sme tu na tíšenie bolesti, keď sa dá, a keď je to nemožné, máme podopierať tých čo trpia a pomáhať im niesť ich bolesť. Problém utrpenia nikdy nevyriešime tak, že odstránime trpiacich.

Morálna múdrosť: Sme živé bytosti. Náš život, to sme my. Je celkom neľudské zaobchádzať s našim životom ako s vecou, ktorú môže ukončiť nami určený zmocnenec. Eutanázia, hoci požadovaná spôsobilým človekom, nikdy nemôže byť humánnym činom. Ľudia nie sú veci, čo môžeme odhodiť, keď sa už nezdajú byť užitočné. Môžeme položiť náš život za iných, avšak nemôžeme dať definitívnu právomoc nad našim životom niekomu inému. Bolestne naučená morálna múdrosť nášho dedičstva je, že ľudia nemôžu „vlastniť“ iných ľudí, pretože to druhého stavia do pozície nadčloveka – pána nad životom a smrťou, vlastníkom osobnosti druhých. Alternatívou k morálnemu poriadku je smrteľný neporiadok nového sveta, v ktorom sa zabíjanie považuje za starostlivosť, život je nepriateľom a na smrť sa pozerá ako na dobročinnosť.

Politická múdrosť: Všetky ľudské bytosti majú rovnaké právo na život, ktorý pochádza od „ Prírody a Boha“. Vláda toto právo neudeľuje, musí ho uznávať a rešpektovať. Toto nescudziteľné právo stanovuje jasnú hranicu moci štátu. Ak vyhlásime, že štát má právo zabíjať ľudí, hoci s ich súhlasom, dáme štátu moc, v našej politickej tradícii neslýchanú.

Inštitucionálna múdrosť: V našej spoločnosti je poslaním lekárov liečiť, keď je to možné, vždy sa starať a nikdy zabiť. Legalizovaná eutanázia by znamenala úplnú zmenu zmyslu medicíny.

Túto štvornásobnú múdrosť môžeme odmietnuť jedine na našu vlastnú morálnu zodpovednosť. Ak budeme vzhliadať k týmto zdrojom múdrosti, môžeme nájsť cestu k lepšiemu pochopeniu hraníc ľudskej zodpovednosti a k snahe súcitne prijať tých, ktorí sú chorí a majú strach zo smrti.

V Severnom teritóriu v Austrálii platil v období od júla 1996 do marca 1997 zákon o právach nevyliečiteľne chorých, ktorý legalizoval eutanáziu a asistovanú samovraždu. Zákon bol zrušený.