Prijatie konca života

Prijať koniec svojho života nie je ľahkou záležitosťou. Aj keď dlhotrvajúca choroba, pokročilá staroba alebo stav osamelosti či zabudnutia, môžu navodiť psychologické podmienky pre ľahšie prijatie smrti, každý musí prejsť cez niekoľko etáp, aby sa zmieril s vlastnou smrťou.


Prvé štádium je šok – Prečo sa to stalo? Prečo práve mne? Prečo teraz? – to sú bežné výroky ľudí, ktorí sa ocitli náhle v roli chorého. Následne to vedie k popretiu faktu choroby a k izolácii. Typické sú výroky: - To nemôže byť pravda. To je omyl. Neskôr prichádza obdobie hnevu. Tento časový úsek je veľmi náročný hlavne voči okoliu chorého. Potom prichádza obdobie vyjednávania – Možno sa ešte dožijem Vianoc. Kiež by som sa dožil promócii svojho syna. Depresia a smútok sú ďalšou pravidelnou fázou. Nakoniec sa dostaví prijatie a zmierenie sa s chorobou a s blížiacou sa smrťou. Je to obdobie dôstojného pokoja a vyrovnanosti.

Prečo práve ja? Prečo práve teraz? Každý raz musí zomrieť – či zdravý alebo chorý. Čas vlastnej smrti podobne ako čas vlastného počatia a narodenia si nevyberáme. Život sme dostali ako dar. Vráťme sa na samý počiatok nášho života a pochopíme, že život je dar, ktorý sme dostali bez vlastného vedomia, bez nášho vlastného rozhodnutia a vlastných zásluh. Dostali sme ho pri počatí v presne danom čase, ktorý sme si tiež nevybrali. Skúsme pochopiť, že tento dar vrátime samotnému Darcovi – Bohu, tiež v čase, ktorý sme si my sami nevybrali, ale ktorý opäť vyberie On. Vrátime mu ho celý, lebo sme ho dostali len načas. Nepatrí nám, mali sme ho len požičaný. Hodina nášho počatia i smrti – teda hodina prijatia i vrátenia daru života, je výsostne v Jeho rukách.

Hnev je reakciou na to, že choroba a umieranie nám prekrížili naše životné plány. Pomedzi prsty nám zrazu uniká všetko, čo sme tvorili, budovali, čím sme žili. Každá strata prináša smútok. Potrebujeme oplakať to čo opúšťame, potrebujeme sa s tým rozlúčiť. Nakoniec sa dostaneme do stavu zmierenia a prijatia, kedy nelpieme už na nikom a ničom. Tešíme sa z toho, hoci nám to nepatrí. Sme úplne slobodní. Teraz sme v pozícii ako keď sme sa narodili – nič nám nepatrí, nič nevlastníme, len samých seba. Tento koniec je podobný ako začiatok nášho života. A možno je tento koniec začiatkom niečoho nového, čo prichádza po smrti. Potrebujeme mať prázdne ruky, aby sme mohli do nich prijať plnosť nového života, podobne ako keď sme sa narodili.

Mnohí umierajúci pacienti nám môžu dať cennú skúsenosť a radu – učiť sa na ničom a na nikom nelpieť. Ani na svojom majetku, ani na svojich najbližších, ani na svojom živote. V každom prípade to raz stratíme. Všetko. Odovzdáme to dobrovoľne alebo nedobrovoľne, ale odovzdáme. A naše skutočné šťastie závisí práve od toho, či to naše odovzdanie bude dobrovoľné alebo nedobrovoľné. Pretože vzdať sa čohokoľvek nedobrovoľne znamená zostať k tomu pripútaný, prikovaný ako otrok na galejach. Je to druh otroctva, je to strata slobody. Zmierenie pred smrťou nie je vlastne nič iné než vedomé a dobrovoľné odovzdanie a oslobodenie.
Dr. M. Svatošová, lekárka v hospici

Väčšina mojich pacientov, ktorí si prvýkrát uvedomili, že majú nevyliečiteľnú chorobu, prežívali muky a utrpenie a mali pocit, že stratili budúcnosť. To je úplne normálna reakcia, ktorá obvykle netrvá dlho. Potom sa sústredia na to, čo je teraz a tu, a začnú žiť naplno, s väčším precítením, s väčšou hĺbkou a intenzitou.

Naozaj zbožní ľudia s hlbokým trvalým vzťahom k Bohu prijímali smrť ďaleko vyrovnanejšie. Pacient, ktorý je hlboko veriaci, sa nemusí nikdy pýtať, prečo sa to stalo práve jemu. Pokiaľ pacient dosiahol štádium zmierenia ešte skôr ako smrteľne ochorel, nebude nikdy prežívať štádium hnevu.

Myslím, že väčšina našich pacientov by bola schopná dosiahnúť štádium prijatia, keby neboli lekári, ktorí sa sami nedokážu so smrťou svojho pacienta zmieriť. Ako lekári máme niekedy snahu zbytočne predlžovať život a oddiaľovať smrť. To často vedie k tomu, že sa pacient vracia späť do štádia depresie a hnevu a nie je schopný zomrieť v pokoji a prijatí. Druhý a snáď ešte častejší problém predstavuje najužší rodinný kruh, ktorý na pacientovi „visí“ a nechce ho „nechať odísť“. Pre takéhoto pacienta je veľmi ťažké zomrieť v pokoji, ak vidí, v akom duševnom zmätku a bolesti tu zanecháva svoju ženu, ktorá nie je schopná sa s jeho smrťou vyrovnať. Ak sa vyrovnáme s jeho blížiacou sa smrťou, je to pre neho tá najlepšia pomoc. Dr.E. Kubler – Rossová

Začiatok