Nebojte sa smrti

V mladom veku je veľmi ťažké predstavovať si akúkoľvek smrť, o to skôr svoju vlastnú. Takéto premýšľanie nás však vždy obohatí. Ľahšie dospejeme k váženiu si pravých hodnôt a vytvoríme si správny vzťah k umierajúcim – pochopíme utrpenie, ktorým prechádzajú. A možno si uvedomíme, že všetci sme smrteľní, a že aj na nás čaká umieranie a smrť. Je potom viac než pravdepodobné, že náš život sa zmení.

Hoci sa naša spoločnosť klania pred oltárom špičkových technológii a usiluje sa ovládnuť matku prírodu, nikdy sa nám nepodarí ovládnuť smrť. Všetci sme smrteľní.

Odstránenie alebo takmer neobmedzené oddialenie smrti, by uvrhlo zem i ľudstvo do neúnosnej situácie a neprinieslo by ani samotnému jedincovi žiadne dobrodenie. Z jednej strany nechceme zomrieť, z druhej strany však napriek tomu netúžime ani pokračovať v živote donekonečna, ba ani zem nebola stvorená s touto perspektívou.
/Spe salvi/

Nepripravujme sa na smrť, ale na nový život

Ak veríte, že váš život na zemi bude pokračovať do nekonečna, nikdy nebudete pripravení na odchod. Ak si myslíte, že zmysel má iba to, čo robíte dnes, smrť bude pre vás nepríjemným a trpkým pretrhnutím všetkých nitiek života. Ak si myslíte, že váš život je únavným bojom, plným neúspechov a sklamaní, potom bude pre vás smrť osudovým únikom. Smrť znamená koniec nášho pozemského života, zároveň však otvára prístup k večnému životu. Preto sa všetci ľudia majú na túto udalosť pripraviť. Na konci života sa väčšina ľudí odkláňa od sveta k tomu, čo ich presahuje, zmierujú sa s touto novou víziou a rekapitulujú svoj život.

Prečo sa bojíme smrti? Lebo nás oberie o všetko – o našu prácu, našich blízkych, o všetko, čo sme mali radi na tomto svete. Ak by sme neverili, že nás čaká nová a dokonca zmysluplnejšia existencia po smrti, potom by sme si naozaj zúfali, že je pred nami len čierna a nekonečná prázdnota. V takejto perspektíve by ani samotný život nemal žiaden zmysel. Musí existovať život po smrti.

Ak niečo nepoznáme, máme z toho strach. Netrápme sa, že nevieme ako vyzerá život po smrti. Boh sa rozhodol, že nám neodhalí všetko, ale len niečo. To preto, aby sme sa mu naučili dôverovať. V prvom rade nás tam čaká On. Preto ak sa chceme na tento nový život pripraviť, nestačí žiť svoj život len v dimenzii pozemskej, ale musíme rozvíjať aj svoj duchovný život – vzťah s Bohom už tu na zemi. Keď s Bohom nežijem, je prirodzené, že mám strach a nedôveru ísť po smrti tam, kde je On. Keď s ním žijem, vzrastá vo mne viera a nádej, ktoré ma ako dve krídla prenesú cez bránu smrti do večnosti.

Človek musí vedieť odkiaľ ide a kam. Ak máme správne žiť tento život, ktorý je len cestou do cieľa, musíme často myslieť na tento cieľ. Ak sa pozeráme na cieľ svojho života, vidíme svoj život z celkom iného zorného uhla.

Aký je život po smrti?

Pre mnohých ľudí je ťažké realisticky rozmýšľať o nebi, pretože sa im zdá byť vzdialené, takmer nereálne. Ak by nebo skutočne vyzeralo tak ako v našich detských predstavách, túžilo by tam ísť len veľmi málo ľudí. Táto predstava sa nám zdá iluzórna a preto ju radšej vytesníme nabok a nechceme sa ňou zaoberať.

Ježiš povedal: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo pripravil Otec tým, ktorí ho milujú“. Takže nebo si nemôžeme predstaviť na základe našich zmyslových skúseností. Nie je dôležitý opis neba, ale pochopenie jeho skutkovej podstaty.

Krása života a jeho podstata je zložená z mnohých krásnych okamihov. To, čo urobilo náš život šťastným, boli okamihy - okamihy láskyplných stretnutí s ľuďmi, okamihy radostného a tichého zdieľania spoločenstva a jednoty s tými, ktorých milujeme, okamihy úžasu a fascinácie Bohom pri pohľade na krásnu prírodu. Toto napĺňalo a tvorilo náš život. Večný život je niečo podobné - tie najkrajšie okamihy, ale už bez akéhokoľvek trápenia a sĺz, trvajúce večne. Večný život je stav duše. Ľudia zažijú, čo znamená plná a nepretržitá ľudská existencia: nijaká choroba, nijaká smrť, nijaká samota, nijaký zármutok, nijaké slzy, nijaká nenávisť, nijaké nepriateľstvo, nijaký útlak. / KKC /

Bojíme sa, že večný život je príliš fádny, asketický, bez radosti a citov. Aj citát na náhrobnom kameni „odpočívaj v pokoji“ v nás vyvoláva dojem, že večný život je nekonečná zbožná nuda. Naopak ! Je to život dynamický a plný v pravom slova zmysle. Len tam sa človek naplno stane človekom.

Boh stvoril človeka, zem, celý vesmír, a život vôbec, so všetkou jeho krásou a pestrosťou. Prečo by malo byť niečo menej tam, kde prebýva On sám – Pôvodca života? Tam musí byť život mnohonásobne intenzívnejší a krajší.

Všetci čo prežili klinickú smrť sa zhodli v jednom – tam na prahu večnosti bolo tak dobre, že sa už nechceli vrátiť na túto zem.

Rozprával som sa s viac ako 300 ľuďmi, ktorí zažili klinickú smrť a ich životy sa potom úplne zmenili. Zážitky týchto ľudí sú si veľmi podobné. Opustili svoje telo, cestovali tunelom, až prišli na miesto svetla. Tí, ktorí sa dostali až na koniec, rozpoznali osobu Ježiša Krista. Mnohí ľudia hovorili, že nikdy v živote nič podobné nezažili. Z jeho osoby vyžarovala obrovská láska. Nikdy sa necítili tak obklopení láskou.
Dr.Richard Kent MD

Miriana Dragičevičová, vizionárka z Medžugoria, ktorej sa zjavuje Panna Mária, hovorí: „Keď sa mi zjavila Matka Božia, nevedela som či žijem, alebo som zomrela. Cítila som sa viac v nebi ako na zemi. Svoju prácu som vykonávala zo zotrvačnosti. Avšak moje myšlienky boli stále v nebi. Spomínam si, že vtedy som bola presvedčená, že by bolo nádherné, keby sa môj život čo najskôr ukončil, aby som mohla byť pri nej. Myslím na to, že nebude ľahké čakať na ďalšie stretnutie. Aj ja som matka a mám dve dievčatá, za ktoré by som položila svoj život ako aj iné matky. Avšak keď som s Matkou Božou, deti pre mňa nejestvujú. Mám želanie, aby ma zobrala so sebou. Skúste pochopiť tú bolesť, ktorú cítim, keď sa končí zjavenie a ako veľa modlitby a času potrebujem, aby som sa vrátila do všedného života“.

Výraz „večný život sa snaží pomenovať túto známo – neznámu skutočnosť. Je to nutne nedostatočný výraz, ktorý vyvoláva zmätok. „Večný“ totiž v nás vyvoláva predstavu „nekončiaci“ a toto nám naháňa strach. Slovo „život“ nás vedie k tomu, že myslíme na taký život, aký teraz poznáme, milujeme a nechceme stratiť a ktorý je napriek tomu viac námahou ako uspokojením, a tak kým po ňom z jednej strany túžime, z druhej ho nechceme.... večnosť nie je nekonečným striedaním sa dní v kalendári, ale niečo ako okamih plného uspokojenia, v ktorom nás objíma totalita bytia a my ju objímame. To znamená ponoriť sa do oceánu nekonečnej lásky, v ktorom čas – chápaný ako „predtým a potom“ – už viac neexistuje. /pápež Benedikt XVI. o večnom živote/

Skôr než som začala pracovať s umierajúcimi pacientami, neverila som v posmrtný život. Dnes v život po smrti verím bez všetkých pochybností. Verím, že naše telá umierajú, ale duša je nesmrteľná.
Dr.Elisabeth K.Rossová

Mama sa o otca starala dennodenne jeden a pol roka. V posledný týždeň som sa k sestrám a mame pridala aj ja. Otec nám chradol pred očami. Po niekoľkých dňoch som musela odísť – bola to rozlúčka plná sĺz, pretože som vedela, že na tejto strane života otca už nikdy neuvidím. Ale teraz, o niekoľko dní neskôr, mi zavolali, aby mi povedali, že otec sa v posledných chvíľach života otočil k mame, po mnohých dňoch po prvý raz otvoril oči, roztiahol ústa do širokého úsmevu a jeho tvár na chvíľu prežiarilo to, čo mi rozhodne opisovali ako „žiaru“. Musela to byť žiara spôsobená prítomnosťou Boha, pretože hneď nato... zomrel. Mama, sestry a rehabilitačná sestra, stáli okolo postele, držali sa za ruky a spievali nábožnú pieseň. Potom moje sestry obchádzali izby a všetkým obyvateľom hovorili: „ Otecko práve odišiel do neba, aby sa pripojil k Pánovi ... nie je to úžasné?

Nie je bezvýznamné, aký bol náš spôsob života

Kristus je Pán večného života. Ako Vykupiteľovi sveta mu patrí plné právo definitívne súdiť skutky a srdcia ľudí. V posledný deň vyjde najavo správanie každého i tajomstvo sŕdc. Posledný súd odhalí až do posledných dôsledkov, čo dobré každý urobil alebo zanedbal urobiť počas svojho pozemského života. /KKC/

Otázka spravodlivosti je najsilnejším argumentom v prospech viery vo večný život. Existuje spravodlivosť. Existuje aj spätné odňatie minulého utrpenia, náprava, ktorá opäť nastoľuje právo. /Spe salvi/

Posledný súd znamená, že na konci dejín, na konci každého ľudského príbehu, budú definitívne vyjavené úmysly každého človeka a zvíťazí spravodlivosť. Všetko sa dá na pravú mieru, každá nespravodlivosť na tomto svete bude napravená a každá spravodlivosť odmenená. Každý, kto konal dobro – i to skryté pred očami ľudí, bude odmenený Bohom. Každý, kto konal nesprávne a zle, bude musieť podstúpiť očistenie, a  ak  oľutuje svoje hriechy, zažije milosrdnú lásku nášho Otca, jeho objatie a odpustenie.

a konci života sa zmierme s Bohom, oľutujme svoje zlé skutky, všetkým odpustime a  poprosme Boha o odpustenie. Boh je nekonečne milosrdný a chce nám odpustiť všetky naše slabosti a hriechy, ak ich uznáme.

Človek potrebuje nádej, ktorá ide ponad všetko

Pravou, veľkou nádejou človeka, ktorá pretrváva napriek všetkým sklamaniam, môže byť jedine Boh – Boh, ktorý nás miloval, ktorý nás miluje až do konca, až do krajnosti.

Človek potrebuje Boha, inak zostáva zbavený nádeje.

Myslime na to, kam odchádzame. Myslime na večný život a jeho radosti. Ak to tak urobíme, dokonca sa budeme tešiť. Podobne ako sa tešíme na cestu do krásnej krajiny, tešíme sa na to, čo nás čaká. Smrť berme ako bránu k tomu krásnemu. Ako sa potom môžeme báť brány, keď veríme, že za ňou nás čaká plnosť života?

Lebo ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu. Boh /Iz 65,17/

Hľa, ja robím čosi nové, už to klíči..., nebadáte? Boh /Iz, 43,16/.

Začiatok