Nebojte sa umierania.
V našej spoločnosti si väčšina ľudí predstavuje umieranie ako obdobie ťažkého fyzického a psychického utrpenia, ako nevyhnutné a kruté zlo. Je potrebné, aby sa tento pohľad prehodnotil a umieranie sa prijímalo ako normálna súčasť plnohodnotného a zdravého života, ako niečo, čo k životu patrí, ako jedna z jeho dôležitých etáp, počas ktorej môže človek dozrieť do plnosti svojho človečenstva.
Ak zomiera človek na starobu alebo pri dlhodobej chorobe, nie je to nič dramatické, skôr to pripomína zaspávanie po vyčerpávajúcom dni.
Odpútavanie
Niekedy je to jeden, niekedy tri mesiace pred vlastnou smrťou, kedy sa človek začne akoby pomaly odpútavať od svojho okolia. Prestane sa zaujímať o noviny, o televíziu, neskôr aj o návštevy. Vyzerá ako úplne ľahostajný a hľadí do prázdna, akoby tu vôbec nebol. Nie je to nič neobvyklé. Pôsobí to, akoby opúšťal väzby so svetom a sústredil sa už na miesto mimo neho.
V tomto období odpútania sa od všetkého, čo leží mimo vlastné ja, nájdeme chorého často behom dňa so zatvorenými očami. Vyzerá to ako spánok. Chorý je ale pohrúžený do svojho vnútra, kde dochádza k dôležitej práci – k hodnoteniu vlastného života. Vnútri je miesto len pre jedného. S tým súvisí menšia potreba komunikácie s druhými. Slová / nie všetky/ strácajú svoju dôležitosť. Dotyk a tichá prítomnosť nadobúdajú zvláštny význam.
Prichádza kľud a zmierenie. Opustenie všetkého svetského môže v človeku vyvolať pocity rozjarenosti i hlbokého kľudu. Staré ľudské ja vrátane bolesti z osobnej straty pomaly mizne a ohnisko záujmu človeka sa presúva k duchovným záležitostiam. Jedinou nutnou úlohou je uznať a pripustiť novú skutočnosť - že náš ľudský život je premenlivý a že sa vyvíja ďaleko zmysluplnejším smerom. Viera a náboženské presvedčenie nám poskytnú silu a dôveru pre vykročenie do neznáma bez strachu.
Príjem potravy a tekutín
Jedlom dodávame telu energiu. Jeme, aby sme žili. Keď sa telo chystá zomrieť, je úplne prirodzené, že jedlo odmieta. Obvykle najprv prejde chuť na mäso a iné ťažko stráviteľné pokrmy, nakoniec zostane chuť len na tekutiny. Aj keď to býva pre rodinu ťažké, je to úplne v poriadku, že chorý neje. V závere dlhej choroby ľudia často prestávajú jesť. Zdá sa, že ide o „múdrosť tela“ a nepochybne o jeden z najkľudnejších a najpríjemnejších spôsobov umierania. Odmietať jesť, keď človek nemôže prehĺtať stravu, nie je žiadnou samovraždou, a samovraždou nie je ani odmietnutie potravy vo chvíli, keď hlad je iba vzdialenou spomienkou a bezprostrednú budúcnosť predstavuje iba smrť.
Pri normálnom procese umierania sa zaobídeme bez infúzie. Teraz je potrebná iná energia – duchovná.
Ľudia si predstavujú, že podvýživa a dehydratácia je umieranie bolestivé a desivé. Ale v pokročilom štádiu nevyliečiteľných chorôb, pri umieraní, je to inak. V priebehu rokov som bol svedkom, že podvýživa a dehydratácia nijako nezvyšujú utrpenie umierajúceho človeka, naopak môžu prispieť ku kľudnému odchodu zo života. Dr. Ira Byock
Odchod do večnosti
Obvykle jeden až dva týždne pred smrťou sa pridružia ďalšie príznaky. Chorý je ešte viac spavý, je však možné ho zo spánku prebudiť. Môže sa objaviť zmätenosť. Dochádza k zmenám životných funkcií - zmeny v pulze, teplote, dychu, farby kože, k poteniu. Tieto príznaky sa zvýraznia jeden až dva dni pred smrťou, kedy je už ťažké, niekedy nemožné, chorého prebudiť. Inokedy býva vedomie zachované až do konca. Zástava dychu a srdcovej činnosti je známkou klinickej smrti, ktorá naozaj vyzerá ako hlboký spánok.
Je pravda, že niektorí ľudia umierajú kľudne a iní nekľudne. To závisí od toho, či sa smrti boja alebo nie. Pokiaľ ju vnútorne už skôr prijali, umierajú väčšinou kľudne a niekedy dokonca radostne.
Ako budú ubiehať dni, budete sa cítiť stále slabší a slabší a potom príde deň, kedy sa už vôbec nebudete chcieť hýbať. Budete chcieť zostať v posteli, nevstávať. Budete pri vedomí, ale zoslabnutý, a postupne budete čoraz viac ospalejší. Možno budete spať aj niekoľko dní vkuse. A jedného dňa sa nebudete chcieť prebudiť a spokojne sa vytratíte.
Náhle úmrtie versus pomalé umieranie
Náhle úmrtia sú síce u zdravých ľudí obľúbené, ale v skutočnosti po sebe zanechávajú mnoho neskončených záležitostí a rodiny sa obvykle s takouto smrťou vyrovnávajú najhoršie. Na rozdiel od náhlej, ľahkej smrti, ponúka umieranie na nevyliečiteľnú chorobu, príležitosti k uzavretiu a dovŕšeniu najdôležitejších vzťahov v živote. Môžu sa urovnať napäté vzťahy medzi partnermi alebo medzi rodičmi a odcudzenými dospelými deťmi. Dokonca aj na samom sklonku života môže uzdravenie nejakého vzťahu prepísať celú rodinnú históriu. Keď umierajúci človek a jeho blízki dosiahnu pocit zavŕšenia vo vzájomnom vzťahu, spoločný čas býva plný radosti a milostného citu rovnako ako smútku.
Lekári mi povedali, že mám pred sebou ešte mesiac života. Načo takýto život? Nebolo by lepšie zomrieť hneď? Spomenula som si v tú chvíľu aká nešťastná je jedna moja známa. Manžel jej zomrel náhle pri autohavárii a oni sa ráno pred jeho odchodom pohádali. Už sa s ním nemôže zmieriť... umierajúca
Douglas nejako vycítil, že smrť sa blíži. V deň, keď zomrel, povedal svojim deťom, že už mu ostáva asi len pár hodín. So všetkými sa postupne rozlúčil a potom im povedal, aby odišli k starej mame. Keď opustili dom, jeho žena Barbara si ľahla do postele po boku svojho manžela a objala ho. Zomrel okolo jedenástej hodiny. Mal po boku svoju ženu Barbaru. Viac ako pol hodiny zostala pri ňom sedieť, držala ho za ruku a nesúvisle hladila po hlave a nežne sa mu prihovárala. Napriek citovému a telesnému vyčerpaniu sa cítila zmierená. Keď neskôr na tie chvíle spomínala, povedala: „Napriek všetkému utrpeniu to bolo neuveriteľné. Bolo v tom toľko dobrého, až to bolo zdrvujúce.“
V priebehu choroby Douglasa skoro stratila, ale paradoxne v dobe svojho umierania sa k nej vrátil a znova sa s ňou zblížil.
5 dôležitých slov...
Ku koncu života je dôležité vedieť povedať: odpúšťam ti – odpusť mi - ďakujem – mám ťa rád – zbohom. Dáva to človeku silu, aby mohol výjsť v ústrety svojim posledným dňom s odvahou a odhodlaním a aby zavŕšil svoj život a vzťahy.
Umieranie dieťaťa
Tragédiu smrti dieťaťa vyvažuje iba zázrak jeho zrodenia. Nejeden trúchliaci rodič našiel zmysel pri vyvažovaní pocitu tragédie v rozjímaní nad spoločne stráveným časom ako nad vzácnym darom.
Deti sú prirodzene nevinné. Nie sú zaťažené nahromadenou ľútosťou, výčitkami svedomia alebo pocitmi viny, a preto majú aj menej čo odovzdávať a odpútavať sa. Z tohto dôvodu deti umierajú ľahšie a môžu to učiť aj dospelých.
Starostlivosť o umierajúceho
Starať sa o niekoho, kto umiera, nie je nikdy ľahké. Je treba pripravovať a podávať lieky a splniť požiadavky na každodennú hygienu. Treba každý deň variť, upratovať a keď umierajúci slabne, pomáhať mu s jedlom, chodením na toaletu a kúpaním. Toto všetko môže prebiehať 24 hodín denne. Umierajúci pacient dopraje rodine a svojim blízkym vyjadriť ich nesebeckú lásku tým, že im umožní postarať sa o jeho najzákladnejšie potreby, a rodina sa chopí príležitosti byť si nablízku v milujúcej atmosfére. Na umieraní doma nie je nič zahanbujúce ani bizardné. Pre väčšinu rodín sa stane miestnosť, v ktorej zomrel ich milovaný príbuzný, dôstojným miestom a milou spomienkou.
V miestnosti, kde umierala Anna bola zvláštna až obradná atmosféra. Všetci začali Anne hovoriť, ako veľmi ju majú radi a ako im bude chýbať, a uisťovali ju, že ju budú navždy milovať. Andrea si spomína, že si pripadala ako vo svätyni. Keď ženy stáli okolo jej postele so slzami ľútosti i radosti v očiach, Anna zhlboka vydýchla a potom prestala dýchať navždy.
Nezatajujte za každú cenu pred svojim blízkym, že jeho život sa blíži ku koncu. On to totiž väčšinou cíti a tuší, a nechce o tom hovoriť z toho istého dôvodu ako vy – má strach, aby vás nezranil. Neutekajte pred realitou, lebo môžete prísť o veľmi dôležité okamihy zmierenia, prejavenia si definitívnej lásky a vernosti. Nebojte sa povedať vášmu blízkemu, že je vám najdrahší na tomto svete a tým, že odíde, sa nič definitívne nekončí, lebo je to odlúčenie len načas – vo večnosti sa opäť stretnete – toto je nádej, ktorú vám žiadna smrť nevezme.