Pocit opustenosti a osamelosti
Nikdy v minulosti neboli umierajúci takí osamotení ako v dnešnej modernej dobe. Súvisí to s tým, že nikdy nemali ľudia taký strach pred smrťou ako dnes
Jedným z dôsledkov takéhoto postoja je, že umierajúceho príbuzného radšej rýchlo dáme odviezť do nemocnice – a to z dvoch dôvodov: nechceme vidieť ako umiera a myslíme si, že v nemocnici to vyriešia za nás, a druhý dôvod je, že máme akúsi ilúziu všemohúcnosti medicíny a myslíme si, že umierajúcemu určite pomôžu, predĺžia alebo dokonca navrátia život. Predlžovať život umierajúcemu človeku náročnými medicínskymi zásahmi môže byť dokonca nehumánne – niekedy sa tým iba predĺži umieranie a utrpenie. Vedieť poznať čas, kedy je už zbytočné umierajúceho človeka umelo udržiavať pri živote a zväčšovať jeho trápenie intenzívnymi lekárskymi zásahmi, by mal podľa najlepšieho odborného vedomia a ľudského svedomia posúdiť a zhodnotiť ošetrujúci lekár a porozprávať sa o tom s príbuznými.
Organizácia starostlivosti a veľký nápor práce na ošetrujúci zdravotnícky personál, nie sú vhodné pre umierajúceho človeka. Zdravotný personál nemá čas byť nepretržite pri umierajúcom a poskytnúť mu tú ľudskú blízkosť, ktorú potrebuje. A tak umierajú ľudia v nemocniciach opustení a osamotení, uprostred chladných monitorov a infúznych púmp. Nie je to dobré. Človek by mal umierať v kruhu blízkych, za ich intenzívnej spoluúčasti.
75% z nás nechce umierať v nemocniciach a liečebňach dlhodobo chorých. Napriek tomu presne toľko nás v týchto zariadeniach život končí.
Pokiaľ je to len možné, nenechajte umrieť svojho blízkeho v nemocnici, ale pýtajte si ho domov. Alternatívou nemocníc sú hospice, kde sa personál stará o zmierňovanie utrpenia, aby bolo umieranie čo najznesiteľnejšie. Tam môže byť príbuzný pri lôžku pacienta nepretržite. Paliatívna medicína je medicína, kedy sa lekár nesnaží o vyliečenie ale o zmiernenie utrpenia a priebehu choroby a o fyzicky znesiteľné umieranie. O psychicky, citovo a duchovne znesiteľné umieranie – čo je v tomto prípade oveľa dôležitejšie – sa musia postarať už najbližší príbuzní.
Nenechajte ho samého. Tak veľmi vás potrebuje. Sľúbte mu, že budete pri ňom. A potom už nebude mať strach z osamotenosti umierania.
Požiadajte jeho praktického lekára o dôkladnú liečbu bolesti a iných príznakov u vás doma.
To, čo deti prežívali pri otcovom lôžku, bolo nesmierne cenné pre ich neskoršie vnímanie Norkovej smrti. Jeho odchod prežívali spolu so mnou akoby po kvapkách. Často si k nemu ľahli do postele, pritúlili sa k nemu, hladili ho, maznali sa s ním, vzali ho za ruku, alebu mu zamávali, keď prechádzali alebo prebiehali okolo lôžka. Päťročná Terazka ho často aj sama kŕmila pomocou injekčnej striekačky a pomáhala pri umývaní. V jeho tvári bolo vidieť radosť z toho, že deti túto láskyplnú starostlivosť o chorého človeka do seba vstrebávali ako vklad do života a raz budú vedieť takto poslúžiť aj niekomu inému.
... ráno sme deťom povedali, že otec v noci zomrel. Na ich rozhodnutí bolo, či ho ešte chcú vidieť alebo nie. A tak sme zrazu sedeli v izbe aj s deťmi pri jeho lôžku a hovorili sme o živote, o smrti, o tom, ako sa na nás pozerá z večnosti a je vlastne stále s nami, aj keď iným spôsobom. Obe menšie deti sa aj posadili na lôžko a hladili ho. Teraz sa deti opakovane pýtajú na posledné okamihy Norkovho života, na to, ako som ho vtedy ošetrovala a chcú vedieť všetko do úplných podrobností. Viem, že moju odpoveď potrebujú k tomu, aby mohli smrť svojho otecka do svojho srdca vstrebať, prijať a prežiť ju.
Lidka